Život v hokejovom klube, alebo ako sa Viktor manažérom stal . . .

Časť 9

„Zdravím vás všetkých. Chcel by som vám predstaviť našu novú posilu. Myslím, že ho všetci veľmi dobre poznáte.“ Jaromír medzi tým vošiel z polotieňa chodby do novučičkej šatne, pričom mu spoza pleca do šatne „nagúgal“  aj zvedavý Miguel. „Poď ďalej, myslím, že s niektorými hráčmi sa poznáš veľmi dobre, s niektorými menej a s niektorými vôbec. Zoznamovačku necháme na neskôr. Miguel ty prosím ťa zavri dvere.“ Miguel spravil krok smerom do šatne a začínal za sebou zatvárať dvere. „Myslel som aby si ich zatvoril zvonku.“ Miguel na chvíľu zamrzol, po chvíli mu však došlo čo som tým myslel a nadávajúc vyšiel von a tresol za sebou dverami.

„Tak to by sme mali, nasratého šoféra mať, dúfam, že ma niekde nezabije. Vlado už si oboznámil hráčov s tou záležitosťou, o ktorej si mi včera v noci hovoril?“ „Ešte nie, čakal som na všetkých hráčov.“ Postupne počas toho ako som vyprevádzal Miguela zo šatne vošli do šatne všetci hráči zo spŕch. „Páni pri tomto tíme som spolu s Petrom skončil.“ Začal ráznym ale pokojným hlasom Vlado. „Po včerajšom zápase som dostal od pána Nemečeka zo slovenského zväzu ľadového hokeja ponuku na pozíciu trénera slovenskej reprezentácie a pri všetkej k úcte k vám a Viktorovi sa takáto ponuka jednoducho nedala odmietnuť. V zajtrajšom zápase vás už povedie niekto iný.“ V šatni zostalo po týchto Vladových slovách hrobové ticho. V očiach niektorých hráčov bolo vidieť pohľad tápajúci po tom čo bude teraz s týmto tímom. „Ja osobne som s takýmto niečím vôbec nerátal.“ vyliezlo zo mňa ako z chlpatej deky s miernou hrčou v hrdle. „A keď mám byť k vám všetkým úprimný, tak ma počas noci napadali rôzne katastrofické scenáre. Cestou sem som sa však rozprával s Jaromírom o tom, že John Tortorella skončil na lavičke Newyorských rangerov. Ale vzhľadom na to, že aj keby našu ponuku dnes prijal, tak by nedokázal prísť do zajtrajšieho zápasu, rozhodol som sa pre nasledujúci krok. V ďalšom jednom prípadne dvoch zápasoch vás bude koučovať doterajší asistent Peter a k nemu pošlem na výpomoc na pár zápasov trénera našej juniorky Ernesta Bokroša. Ako mi bolo dnes cestou na letisko potvrdené Peter sa reprezentácii nemusí venovať okamžite. Peter súhlasíš?“ Peter na mňa pozeral s miernym prekvapením v tvári. „V poriadku, súhlasím. Ale finančné podmienky by som s tebou rád ešte potom prebral.“ „Dobre vieš, že u mňa peniaze nie sú problém. Ak by si nám pomohol prekonať toto dočasné obdobie budem ti vďačný.“ Peter pokrútil hlavou na znak súhlasu.

„Tak to by sme mali. Ja idem teraz Jaromírovi ukázať zákutia nášho štadióna. S ostatnými sa stretnem na zajtrajšom rannom tréningu a Vlado bol by som rád keby si sa dnes u mňa v kancelárii spolu s Petrom zastavil a rovno by sme doriešili či už ukončenie tvojho pracovného pomeru alebo tvoje a Petrove finančné vyrovnanie.“ „Nemám s tým problém. Do Bratislavy odlietam až zajtra ráno, takže mám dnes dosť času.“ Vlado sa rozlúčil s hráčmi, otvoril dvere na šatni, kde stál Miguel s očami upretými na svoj mobil, a v šere chodby sa pomaly stratila silueta jeho postavy...

... zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec :)