Život v hokejovom klube, alebo ako sa Viktor manažérom stal . . .

Časť 1

    V jedno ráno, keď som prestal počítať všetky svoje ťažko zarobené milióny z mojich ropných polí v Rusku mi v hlave skrsla skvelá myšlienka. Prečo si nekúpiť nejaký ten hokejový tím, najlepšie nejaký úplne neznámy s odôvodnením, že mu chcem vrátiť jeho zašlú slávu z čias ešte prvej Československej republiky.

    Vyšiel som po raňajkách na terasu s výhľadom na Gerlach a začal som si predstavovať ako so svojím tímom dobijem celú Európu... čo Európu... celý svet s ním dobijem. Budem najlepší na svete. Áno áno áno... toto musím mať. Hneď ako som si doprial perličkový kúpeľ s vôňou lesných jahôd som nahodil na seba svoj najnovší oblek od DG, hodil som do aktovky z hadej kože pár miliónov eur, naštartoval svoje nablýskané Porsche a vyrazil do najbližšieho mesta. Bolo mi jedno v ktorom meste to bude, hlavne nech to už je. Vyrážam na diaľnicu a dávam si záväzok, že hneď na prvom zjazde zídem z novučičkej „dé jednotky“ a zamierim za starostom najbližšej dediny. Prechádzam pár kilometrov, vidím prvú tabuľu so zjazdom na Spišský Štvrtok, schádzam z diaľnice a prvou dedinou, ktorou prechádzam sú Letanovce.

    Zastavujem pri obecnom úrade, obzerám okolitú krajinu s tým, že už mám vyhliadnuté miesto pre nový štadión so všetkým čo k tomu patrí. Stojí tam pre mňa trochu nepochopiteľne pár drevených chatrčí – zrejme pozostatok ešte z čias prvej svetovej, ale ako pamiatky UNESCO práve nevyzerajú, takže s ich zbúraním by to nemal byť problém. Zo svojich snov ma o chvíľu vyruší hlas človeka, ktorý práve vychádza z dverí obecného úradu. „Dobrý deň, prajete si?“ Vyhŕkol na mňa starší pán zavalitej postavy s očami zapichnutými na mojom Porsche. „Á zdravím, mám záujem spraviť s vašou nádhernou dedinou dieru do sveta.“ Chlapík, zrejme starosta, si ma pozýva k sebe do kancelárie, kde práve hrajú v rádiu Bubamara romale hop čip čip čip hop, sadám si na ošúchané kožené kreslo, chlapík si sadá oproti mne... až po chvíli mi dôjde, že zrejme som si sadol na jeho miesto. Po krátkom rozhovore a po tom ako som otvoril svoj kufrík s čerstvo vytlačenými bankovkami sme sa dohodli na všetkom čo som chcel. . . . (pokračovanie o týždeň)